Občas sa každý z nás cíti pod psa a prežíva obdobie, keď je všetko zle. Horšie je, keď nemáme už ani silu niečo zmeniť, a pri sebe niekoho, kto by nám podal pomocnú ruku. Celkové vyhorenie, partnerská kríza a strata svojich blízkych dohnala aj našu čitateľku Soňu (42 rokov) do bodu, keď už nevie ako ďalej. Prečítaj si jej príbeh, možno nájdeš nejaké riešenie, ako zo začarovaného kruhu von a poradíš jej.
NESPOKOJNÁ V PRÁCI
„Vetu, o tom, ako je niekto na dne, som už počula mnohokrát, ale nikdy som si nedokázala predstaviť, aké to je,“ spomína Soňa. „Respektíve som vždy zastávala názor, že problémy sú tu od toho, aby sa riešili, a že so všetkým sa dá vždy niečo robiť. Ale teraz, keď sa cítim na dne ja, už o tom tak presvedčená nie som. Skrátka som došla do bodu, keď na mňa nepadá jedna vec, ale hneď niekoľko a ja sa prvýkrát za život cítim bezradná. Začalo to tým, že som pred troma rokmi zmenila zamestnanie.
Pred tým som pracovala osem rokov na tom istom mieste a potrebovala zmenu. Lenže v práci, kam som nastúpila, si na mňa zasadol šéf a ja som tam vydržala len rok, takže som sa opäť začala obzerať po inom mieste, ale vystriedala som ešte dve, než som pevne zakotvila. Ale popravde ani tu nie som spokojná. Pracujem ako účtovník, a samotná práca mi nevadí, lenže mám asi smolu na ľudí alebo som sama taká neznesiteľná, že s nikým nevyjdem. Neviem, manžel mi hovorí, že problém je vo mne. A to je ďalší problém, ktorý riešim.
NECÍTIM SA AKO ŽENA
Moje manželstvo rozhodne nie je prechádzka ružovým sadom, ale na druhú stranu to ani nie je taká tragédia, ako počujem od svojich rozvedených kamarátok. Milan nepije, nebije ma a relatívne sa vie aj postarať o rôzne veci, a snaží sa aj v domácnosti. Fungujeme ako rodina na jedničku. V lete jazdíme k moru av zime na hory. Naše dcéry, ktoré sú vo veku osem a päť rokov, nás veľa spájajú a myslím, že sa im manžel venuje dostatočne. Takže prečo sa vlastne sťažujem?
Pretože si vedľa neho nepripadám už ako žena. Jasné, tak nie je mi už dvadsať, ale ešte stále podľa mňa vyzerám nejako k svetu. Ale manžel ma ako ženu prehliada, nevidí to, keď sa pekne oblečiem, dôjdem si ku kaderníkovi alebo kúpim nejakú zvodnú bielizeň. Vlastne ma nevníma už ani ako človeka. Skôr jednoducho ako niekoho, s kým musí spolupracovať. A to na projekte s názvom rodina. Bavíme sa len o tom, čo kúpime dievčatám, na aký šport je prihlásiť, kam cez víkend na výlet a či si môžeme dovoliť drahšiu dovolenku. Ale nikdy sa ma neopýta, ako sa mám. Nikdy ma nepohladí alebo neobejme. Snáď ani nemusím hovoriť, že náš sexuálny život je naozaj bieda. Spíme spolu sporadicky a o žiadnej vášni nemôže byť reč.
SMRŤ MOJICH RODIČOV MA ZDRTILA
A aby toho nebolo málo, pred rokom mi umrela mamička a sú to dva mesiace, keď som pochovala aj otecka. Poslednou dobou cítim divný tlak na prsiach, a som stále vyčerpaná. Vyšetrenie nepotvrdilo žiadnu vážnu chorobu, ale ja sa aj tak bojím. Mám pocit, že niečo vo mne čoskoro exploduje. Nemôžem spať a keď konečne zaberiem, tak sa zobudím celá spotená. Len moje dcéry ma trochu držia nad vodou, ale inak si pripadám, akoby som ten život prehrala, akoby pre mňa už skončil. Do toho sa mi rozbehli depresie. Nie sú síce nejaké veľké, ale občas mám tak silnú apatiu, že ma za celý deň nepoteší vôbec nič a večery preplačím.
ZHÁNAM POMOC
Kamarátka mi poradila, nech chodím na terapie, že vraj mi určite pomôžu. A tak som začala a mám za sebou dve sedenia, ale nie som si istá, či sú pre mňa. Naopak sa cítim ešte horšie, pretože sa vyťahujú kostlivci zo skrine. Podľa kamošky mám vytrvať, že ide o uzdravujúci proces. Rada by som jej verila, ale premýšľam, či si nemám nechať predpísať antidepresíva a na nejaké rozoberanie sa vykašľať. Neviem, čo robiť, nechcem sa takto cítiť, podľa mňa som ešte mladá a nejakú tú radosť zo života chcem ešte zažiť,“ uzatvára svoje rozprávanie Soňa.
Myslíš, že Soňa svoje problémy preceňuje, alebo by s tým mala začať okamžite niečo robiť, kým prepadne depresiám ešte viac? Napíš do komentára svoj názor, možno tým Soňu nakopneš na to, aby všetko vyriešila a prestala sa trápiť.
