Prvá láska len málokedy vydrží navždy. Lenže nikomu z nás sa ju nechce opúšťať. A bolí to, keď nás opustí ten druhý. Rovnako to má aj čitateľka Melánia a pýta sa nášho chlapa, či má ešte šancu.
Otázka čitateľky Melánie:
Ahoj Tom,
s priateľom sme spolu boli vlastne od svojich 15 (teraz 21), bola to taká detská láska, takže boli tie detské rozchody a potom zase návraty. Potom bol asi rok úplne bez kontaktu, ale stretávali sme sa. Teraz to bolo 3 roky a pár mesiacov, čo by sme to počítali už ako vážny vzťah. Všetko bolo v poriadku, ale minulý týždeň sa so mnou rozišiel z ničoho nič, ešte mesiac predtým mi kupoval darčeky a všetko bolo v pohode. Ale potom sme sa pohádali, vlastne úplne zbytočne a on spomenul, že ho už náš vzťah nebaví a že chce týždeň voľno, pretože sme spolu boli každý deň 24/7, pretože spolu chodíme aj na rovnakú brigádu. Takže naozaj stále. A ten týždeň sme si nepísali vôbec, až na jednu správu, čo sa týkala práve brigády. Po tom týždni, čo sme spolu vôbec neboli, som sa ho spýtala, ako to vidí a či v tom nie je niekto tretí a on zrazu že áno, vôbec som to nemohla pochopiť. Spolužiačka. Lenže oni si vždy písali, ale iba o škole. Vôbec neviem, čo si myslieť, pretože ešte pred tým týždňom sa správal úplne normálne, smiali sme sa a nič nedával najavo. A ja si hovorím, či sa naozaj zamiloval alebo je len poblúznený, pretože ja som na neho bola poslednou dobou hnusná a ona na neho bola milá a jemu sa to asi zapáčilo. A to mi ešte pred týždňom hovoril, že sama viem, ako všetky naše rozchody dopadli = vždy sme sa k sebe vrátili, ale to bolo, keď sme boli mladší. Myslíte si, že mám ešte šancu, alebo nie?
Ďakujem
Zodpovedá Tomáš Erben:
Milá Melánia,
šancu máš, jasne že jo. Záleží, čo tebe aj vám obom môže taká šanca priniesť.
Prvým veľkým vzťahom si prešiel každý z nás. Niekomu vydržal až doteraz. Prosím, milí čitatelia, ak sú takí medzi nami, napíšte krátku zmienku do diskusie, zaujíma ma to. Iným, väčšine, zostala prvá láska ako spomienka na dospievanie. Sám mám v hlave toto obdobie plné sľubov „navždy”, „ako labute”… ale už len zasunuté kdesi v hlave. A cítim, že to tak malo byť, aby sme ďalej boli obaja šťastní. To hovorím len preto, keby si chcela, môžeš skúsiť pripustiť možnosť, že skutočne pre jedno kvetie slnko nesvieti.
Rozchody so svojím priateľom máš natrénované. Buď ti to výhodou v tom, že také trápenie vieš prežiť a spracovať. Ak správne chápem, teraz ťa to bolí o to viac, že sa bojíš, či sa nezamiloval do iného dievčaťa. Pokiaľ ti to povedal, je mi ľúto, ale tak to asi bude. Nemusíš tápať, ak to pomenoval poblúznením alebo zamilovaním, nič to nezmení. Jednoducho práve dozrela príhodná konštelácia – tie protivné v kontraste s niekým usmievavým, čerstvým, príťažlivým. Snáď jedine zvyk by mohol váš vzťah v tej chvíli konzervovať. Sám musím povedať, že tých 24/7, o ktorých píšeš, by mi tiež nešlo pod fúzy. Obzvlášť v tomto veku.
Prečo ešte pred týždňom nevysielal žiadne signály a teraz zrazu taká bomba? No, ony vzťahy nie sú konštantou. Ty sama možno jeden deň nepríjemná nie si, smeješ sa s ním, a potom bum, dáš mu za uši. A v ňom treba niečo dlhšie zreje, snáď tá obyčajná ponorka, ktorá pláva v pokoji, keď sa more nevlní, ale akonáhle príde búrka, prásk, vyšle torpédo. V rozčúlení sa rozchádza oveľa ľahšie, než keby ti mal povedať o rozchode napríklad pri milovaní.
Ako to vyzeralo pri predchádzajúcich rozchodoch? Opakuje sa nejaký vzorec, z ktorého by si mohla vytušiť budúci vývoj? Čím váš vzťah zrazu prestal byť detským? Ako sa vyvíja a kam podľa teba smeruje? Z akých dôvodov ste sa rozchádzali? A prečo hlavne zase schádzali? Skús ísť hlbšie, rozobrať ten dôvod viac, nie snáď len frázou „chýbali sme si”. Možno ti to niečo napovie.
Nerád by som ťa niekam veľmi viedol, ale keby si bola moja o 15 rokov mladšia kamarátka, asi by som ťa objal a jemne ti povedal, že tá šanca, o ktorú stojíš, najskôr povedie k ďalšiemu rozchodu. A tak ďalej. Takéto opakované stretávania vypovedajú o tom, že bez seba nemôžete byť, tie rozchody o tom, že nemôžete byť spolu. Prekérka. Ale teraz je to treba iné. Prišla šanca tvojho partnera spoznať niekoho nového, čo vás oboch môže z tohto kolotoča rozorvanosti vymaniť. Treba si potrebuje uvedomiť, aký si poklad, alebo že taký poklad nie si. A ty zase poznáš, aký je „dospelý” ženský život bez neho a iste sama dôjdeš k novým pohľadom na svet, lásku. K tomu, čo potrebuješ a o čom snívaš. Skús tomu dať priechod – využi ten týždeň, mesiac na to, že sa pokúsiš vymaniť z nejakých okovov. Keby som ti skutočne dal mesiac na to, aby si sa dokázala oslobodiť od nejakého puta, ako by si tomu išla naproti, ako by si to aktívne robila? Povedz mi o tom v diskusii, alebo napíš a preberieme to pokojne ešte ďalej.
